Keďže tento rok na dovolenku zrejme nepoletíme, tak lietam aspoň v čase. Presne pred rokom sme totiž leteli z dovolenky v Lisabone. Nebudem tu písať o pamiatkach, ktoré treba v Lisabone vidieť. Chcem vám skôr ukázať, čím iným ma toto mesto očarilo aj pobavilo. V skratke: portugalský pohoďácky prístup, ktorý veselo prispieva k miestnemu marketingu.
V marketingu sú referencie dôležitým pojmom. Každý sa snaží získať skvelé recenzie, pretože najlepšia reklama je tá, ktorá sa sama šíri medzi ľuďmi. No, čo ak vám niekto napíše nie až takú skvelú referenciu? Alebo vám niekto napíše, že to bola najhoršia káva, akú mal v celom svojom živote. Môžete sa zhroziť, skúsiť referenciu vymazať.
Alebo, ako Portugalci...nacapiť si celú túto referenciu v pohode na tabuľu rovno pred podnik.
Pretože, keď je to jedna recenzia z 200 fantastických, tak tá jedna zlá sa dá zobrať celkom s úsmevom. Koľko ľudí, toľko chutí. A pre niektorých je to práve to, čo ich pritiahne ochutnať tú najhoršiu kávu :D Keď som to videla, skoro som odpadla.
Nebola som jediná, ktorá odpadávala. V Lisabone odpadávala aj omietka z budov. Že je to otrasné? Že do kaviarničky s opadanou stenou nikto nepríde?
Takto Portugalci rozhodne nerozmýšľajú. Opadáva omietka? Nemáme na opravu?
Tak jej pomôžeme a obijeme ju tak, aby vznikol na stene obraz. A presne ten môžete vidieť na fotke, rovno nad vstupom do malej kaviarničky, učupenej na sympatickom malom nádvorí.
Keď tak nad tým rozmýšľam, jednu vec o miestnych pamiatkach predsa len napíšem. Vo všetkých sprievodcoch Lisabonom sa píše o starých žltých električkách, miestnej MHD, ktoré sa trmácajú starým mestom.
A tak je jedno, či pečie slnko, alebo leje, všetci turisti sa tlačia do malých električiek, len aby sa previezli okružnú jazdu po meste. A to non-stop. Takže sami domáci sa často nemôžu dostať domov, pretože električka je plná turistov.
My sme bývali na trase práve takejto žltej električky číslo 28. A tak ako domáci, aj my sme nakoniec domov radšej šliapali 20 minút do kopca, ako čakať na ďalšiu plnú električku. Za celých 9 dní sa nám podarilo odviezť električkou asi dva – trikrát. Ale keďže som už časom nasala portugalský pohoďácky prístup, pre zmenu sme aspoň vždy išli domov inou uličkou.
Nebyť tohto turistického faktu, nikdy by sme v jednej uličke nestretli nápis na stene ako vytrhnutý zo stránky zošita. Doslova. Ako môžete vidieť na fotke, nápis bol cez celú budovu, ktorú som neskôr identifikovala ako technickú školu zameranú na vizuálny dizajn a komunikáciu. Nápis je krédom školy a to veľmi inšpiratívnym. Všimnite si, ako vtipne uznávajú aj chyby, ktoré patria k učeniu.
Naučiť sa na veci pozerať cez kreatívny filter v mojej škole neučili. A tak sa to učím za pochodu. Aj za pochodu Lisabonskými uličkami.
